Here we go again

Som späť! Som späť? Hej! Po dvoch rokoch som tu ako na koni. Alebo skôr ako na slimákovi, obludnej korytnačke, alebo..no jednoducho som šla pešo. No. Som invalid, vieme.

Je to už nejaký ten piatok, čo som sem nič nepísala. Ako je u mňa zvykom, jednoducho som sa na to vyprdla. A nechcelo sa mi. Teddyžiaľ.

Až dodnes. Tak nejak som prechádzala nejaké fotky a spomenula som si na blog Síc. Na moje šťastie (a určite jej radosť) si ho pamätal aj môj prehliadač. Na rozdiel od môjho vlastného blogu. Uf. Nevadí. Som šikovné dievča a cez ňu som našla cestu zase sem. A tak som tu.

Zmenilo sa toho veľa. Zmenilo sa toho tak veľa, že asi nie som schopná si na všetko spomenúť.

Základ je, že som sa z Bratislavy presťahovala domov. A z domu do Prahy (ou jé, buran v meste, again). Za Cácorami. Za skvelými ľuďmi. Za snami..o lepších miestach, o lepšej práci.

Tú už mám v Prahe tretiu. Nedá sa hovoriť, že lepšiu. Ale aspoň kolektív (hoci značne sa rozpadajúci) to vyrovnáva.

Spoznala som pár úžasných ľudí. Hlavne jednu osobu. Čo sa mi do života zavŕtala rýchlo a hlboko a ja si neviem predstaviť, že by ňom už nebola.

Povedala som si, že skôr ako si tu budem vylievať srdiečko (nad prácou, nad tým ako mi chýbajú Cácory spred dvoch rokov, nad "forever alone" stavom) by som rada začala tak ako som to robila predtým. Každodennými radosťami. Pretože na tých predsa stojí môj malý svet. Lenže..ono to nie je tak jednoduché. Pozbierať každodenné radosti za také dlhé obdobie. A tak som pozbierala aspoň pár. Kvalita fotiek level telefón. Ale možno to nebude tak márne povýšila som na iPhone! Tak poďme na to.

Pretože radosť, to je pre mňa..

...sneh vo vlasoch a tiež slnko vo vlasoch...