Tiempo de café..

Dnes som si napriek výzve a svojej snahe stravovať sa čo najzdravšie dopriala granko. Sladké a teplé (skoro ako niektorí moji priatelia). A dala som si ho do tejto šálky, lebo moju grankovskú tu nikde nemám. Urobila som tak..pretože proste preto. Dôvod ako lusk, domnievam sa. Ale bolo ich viac, takých skutočných, voilá: Mala som naň chuť. Potrebovala som niečo fajn na nervy, pretože byť nečakane 11 hodín v práci je na porazenie, pretože priveľa riešim veci a dovolím ľuďom aby sa ma dotkli (tým nepríjemným mentálnym spôsobom kedy vám ublížia) a som naivná a lebo si raz za čas zaslúžim kakavko a nechcem, aby ma tí hrozní mukli čo si nedovidia ďalej od nosa "dali dole" Tak do toho..spravte si aj vy radosť..ja sa okrem kakavka idem potešiť hrou s Cácorami :3

...Mirinda. To som presne ja. Lebo hoci si svoje každodenné radosti stále zbieram, nejak sa už neviem dokopať k tomu, aby som sa o ne podelila. Takže ostávajú mojimi súkromnými, čo je určite v mnohých prípad strááášna škoda. Dôvod ale prečo som započala svoj boj s lenivosťou, aspoň pre dnešný deň je jednoduchý. A celkom hmotný. Nie je ním nikto iný ako  Sícušinka . Tá bojuje proti mojej lenivosti aj svojou super  výzvou.  Na tej sa ako zúčastňujem. Niekedy aktívnejšie inokedy menej, ale som rada, že aspoň niečo robím. Hoci moja výdrž a motivácia majú sinusoidný priebeh. V poslednej dobe ma teší viacero vecí. A hlavne ľudí. Teší ma keď sa..tešia? Nevime či je to to správne slovo. Ale možno poznáte ten pocit, keď vám niekto povie, že ste to najlepšie prekvapenie čo kedy zažil. Alebo keď vás niekto proste objíma úprimne. Keď s niekým máte svoje malé tajomstvá. Tiež som vždy neskutočne pyšná na svojich priateľov. Na tých, ktorých nevidím celé týždne, niekedy aj mesiace, ale sadneme si