Pozor! Objekt strážený hadmi!

Tento víkend, respektíve jeho časť som strávila v Olomouci, alebo ako hoczáci hovoria, na Oxe. Niekomu by možno prišlo zbytočné vôbec sa niekam terigať, predsa len sú to asi tri hodiny aj s prestupmi a ísť tam z práce, unavená, len na jednu (nepohodlnú) noc...A predsa, mne sa to oplatí. Ani neviete ako.

Človek má totiž rôzne obdobia v živote. Niekedy je spokojný viac, inokedy menej. Ja mám teraz akurát to "menej" obdobie. Možno sa pýtate , prečo to proste nezmením a niečo s tým neurobím. Kým sa s tým však bude dať niečo reálne robiť chvíľku to trvá. No nič to nemení na tom, že mi z toho nie je moc dobre. A takýto víkend, alebo aspoň tých pár hodín zmeneného vzduchu pomáhajú. Nevyriešia síce nič, sú však fajn dobíjačom bateriek a pripomienkou, že na svete nie je len hrozne, že sú tu ľudia, čo vás vidia radi, máte si s nimi čo povedať a môžete byť sám sebou. Preto sa chcem poďakovať mojim drahým prítomným na tohtoročnom jarnom Oxe. A nie len im, ale aj tým, ktorí sú tu stále pre mňa, aspoň cez písmenká, keď už kilometre nedovoľujú viac. Ľúbim vás.

A teraz už dosť výlevov, nech sa páči, nejaké moje fotky z víkendíku. Neskôr možno ešte pár ukradnem ľuďom čo disponujú lepším vybavením ako je môj telefón a...o to už bude námet a ďalší príspevok.

Hoci teda fotím len na obyčajný telefón, aj tie obrázky vedia niekedy potešiť. Alebo skôr výhľady. V tieto dni nás počasie doslova obdarúva svojou prívetivosťou a to treba určite využiť. Tak sa nám dnes pri odprevádzaní Veron na vlak naskytol takýto pohľad. Pre mňa taká typická krása obyčajnosti.

Ako správna otrava, som donútila pár ľudí k selfíčkam. Tak voilá! Snáď ma nezabijú a prežijem

S Errem, Turní, Turničkou...tou čo ma dotiahla na prvý zraz, napriek tomu, že som tvrdila, že na žiadny nikdy nepôjdem. Som rada, že som sa vtedy mýlila.

Jedna z nádejí Zmijozelu, tá čo vyzerá o polovicu mladšia než je. S Erin.

S Kejtýnkou. Ďalšou so zmijozelských nádejí, mojim najmilším patrončaťom.

S Mikailínou, Hanblivkou I. Chcelo to takmer nadpozemskú moc presvedčiť ju na fotku. A predsa. Asi to vydieranie zabralo ^^

S Becc. Ona vie a aj ja viem. Je tu pre mňa, som tu pre ňu, keby potrebovala. Neuveriteľne ochotná pomôcť, neuveriteľne neochotná sa odfotiť. A predsa. Moja srdcovka.

Nepresvedčila som na svojku, len ľudí, ale donútila aj zvery..

A keď sme pri zveroch, niektoré boli skutočne fotogenické a natŕčali papuľky. A my sme ich celkom ochotno kŕmili :)

A samozrejme...ja tu Ona. Môj chýbajúci kúsok skladačky a okamihy kedy je všetko zrazu jednoduché a samozrejmé....aj osedlávanie detských hojdačiek...