Kyjovská padesátka..

...a moje skapínanie na nohy. A to fakt že fakt. Ale pekne poporiadku. Tento víkend, respektíve konkrétne 28. 5 sa v Kyjove konal turistický pochod s názvom Kyjovská padesátka. Ako tento názov napovedá, je nutno prejsť 50 kilometrov. No ďakujem pekne. Avšak organizátori mysleli aj na tých menej zdatných jedincov a tak bolo možné vybrať si z piatich trás. 10, 20, 27, 35 a 50 kilometrovej. Ja ako znalec svojich schopností som samozrejme volila trasu 10 kilometrovú. To som ale ešte netušila ako sa natiahne. A že sa natiahla. Ako správne turistky sme prišli LTT a tak sme nestihli kyvadlovú dopravu na miesto štartu nami zvolenej trasy. Takže päť kilometrov k tomuto miestu sme si pekne odšľapali. Už vtedy som tušila, že to neprežijem v zdraví, keďže slnko na nás pražilo a my sme si obuli skutočne "libovú" turistickú obuv. Tak sme ale došli až na pomyselný štart a zamierili po zelenej do hory. A do kopca. Pre mňa ako "invalida" skutočne skvelá trasa. Ale zatla som teda zuby a šlapala a šlapala až sme sa v tej hore stratili a do toho kopca nadbehli zo dva kilometre, ktoré sme sa museli aj vrátiť. Takže k pôvodným 10-tim kilometrom sa razom pridalo ďalších 10. Napokon sme prešli celou horou a došli až do dediny kde sme konečne objavili otvorenú krčmu. Za odmenu, že sme ostali nažive a že Romanka vydržala počúvať moje ponosy (lebo všetci vedia ako sa ja sťažujem, keď ma niekto ťahá do prírody a do kopca tým dupľom), sme si dali pekne vychladenú kofolku a ako bonus sme si dopriali pohľad na fešného majiteľa pohostinstva. Niekde tam sa Romča ozvala mamine a tá navrhla aby sme šli zvyšok busom. To sme teda ako zavrhli, nie sme predsa žiadne máničky (teda ja som, ale čo chcem to dám!). Takže napriek tomu, že chôdza bola omnoho nepríjemnejšia než som si pamätala sme vyrazili na posledných päť kilometrov našej cesty až sme došli do zdarneho cieľa. Spálené, ubolené, špinavé, ale spokojné samé so sebou. Ako inak, nechýbal ani môj všadeprítomný mobil a vznikali (ne)kvalitné fotky, ktorými sa môžete pokochať.